Москва
+7-929-527-81-33
Вологда
+7-921-234-45-78
Вопрос юристу онлайн Юридическая компания ЛЕГАС Вконтакте

Дополнения от 15.05.2024 к практике в Комитетах ООН

Обновлено 15.05.2024 05:11

 

Дело "Люсия Чернакова против Словацкой Республики". Решение Комитета против пыток от 19 ноября 2021 года. Сообщение N 890/2018.

В 2018 году автору сообщения была оказана помощь в подготовке жалобы. Впоследствии жалоба была коммуницирована Словацкой Республике.

Как усматривалось из текста Решения, заявительница утверждала, что в результате помещения в койку-клеть она подверглась форме насилия, которая может рассматриваться как пытка или другое жестокое, бесчеловечное или унижающее достоинство обращение. Использование коек-клетей в учреждениях для социального обеспечения в медико-санитарных учреждениях непропорционально и дискриминационно применяется по отношению к лицам с интеллектуальной и психосоциальной инвалидностью (пункт 3.1 Решения).

Правовые позиции Комитета: в решениях и в своем Замечании общего порядка N 2 (2007) Комитет рассматривал риск подвергнуться пыткам и жестокому обращению со стороны негосударственных субъектов и непроявление государством надлежащего усердия в форме вмешательства для целей пресечения недопустимых в соответствии с Конвенцией злоупотреблений, в качестве обстоятельства, за которые государство может нести ответственность. Он также напоминает, что жестокое обращение может быть совершено посредством действий или бездействия, не требующих наличия умысла, поскольку может быть достаточно одной небрежности (пункт 9.3 Решения).

Комитет отмечает, что обязательство предотвращать жестокое обращение на практике перекликается и в значительной степени совпадает с обязательством предупреждать пытки, что граница между жестоким обращением и пытками нередко является размытой и что условия, приводящие к жестокому обращению, часто способствуют пыткам и поэтому меры, необходимые для предупреждения пыток, должны применяться и для предупреждения жестокого обращения (пункт 9.4 Решения).

Комитет напоминает: одной из целей Конвенции является недопущение того, чтобы лица, совершившие акты пыток или жестокого обращения, оставались безнаказанными. Кроме того, элементы умысла и цели, предусмотренные в статье 1 Конвенции, не предполагают субъективного выявления мотивов, которыми руководствовались исполнители, и что вместо этого им необходимо дать объективное заключение, что жестокое обращение отличается от пыток степенью боли и страданий, не требуя доказательства цели, и что жестокое обращение может быть вызвано небрежностью (пункт 9.5 Решения).

Комитет указывает - обязательство осуществления контроля для предупреждения пыток и жестокого обращения распространяется на ситуации, в которых насилие применяется как официально, так и в частном порядке (пункт 9.6 Решения).

Комитет напоминает об обязательстве государства-участника по статье 12 Конвенции обеспечить, чтобы его компетентные органы приступали к проведению быстрого и беспристрастного расследования во всех случаях, когда имеются разумные основания полагать, что был совершен акт пытки (См.: дело "Нийонзима против Бурунди" (CAT/C/53/D/514/2012), п. 8.4; и дело "Рамирес Мартинес и др. против Мексики" (CAT/C/55/D/500/2012), п. 17.7.). Такое расследование должно быть быстрым, беспристрастным и эффективным (См.: дело "Е.З. против Казахстана" (CAT/C/53/D/495/2012), п. 13.2.). Уголовное расследование должно быть направлено на определение характера и обстоятельств предполагаемых деяний, установление личности лиц, которые могли быть причастны к ним (См.: дело "Ф.К. против Дании" (CAT/C/56/D/580/2014), п. 7.7; и дело "Джемайль и др. против Югославии" (CAT/C/29/D/161/2000), п. 9.4.), предоставление жертве соответствующего возмещения и борьбу с безнаказанностью за нарушения Конвенции. Комитет отметил: статья 12 в равной степени применима к утверждениям о жестоком, бесчеловечном или унижающем достоинство обращении или наказании. Соответственно, Комитет считает, что умышленное жестокое обращение с лицом, находящимся под контролем государственных или негосударственных субъектов, действующих в качестве государственных должностных лиц, не может быть исправлено исключительно путем присуждения компенсации жертве (пункт 9.7 Решения).

Как подтвердил Комитет в пункте 17 своего Замечания общего порядка N 3 (2012) об имплементации статьи 14, государство-участник может нарушить статью 14 Конвенции, которая требует от государств-участников обеспечить, чтобы жертвы пыток или жестокого обращения получали возмещение посредством непринятия мер к эффективному расследованию, уголовному преследованию виновных или допущению гражданского судопроизводства в связи с утверждениями об актах пыток или жестокого обращения. Когда акты пыток или жестокого обращения совершаются негосударственными должностными лицами или частными субъектами, государство несет ответственность за любую неспособность проявить должную осмотрительность для предупреждения и расследования таких актов или для преследования и наказания таких негосударственных должностных лиц или частных субъектов в соответствии с Конвенцией, а также за предоставление возмещения потерпевшим. Комитет напоминает, что предоставление только денежной компенсации является недостаточным для выполнения государством-участником своих обязательств по статье 14, что право на возмещение ущерба требует начала или завершения расследований жалоб на пытки или жестокое обращение без неоправданной задержки (См. дело "Зентвельд против Новой Зеландии" (CAT/C/68/D/852/2017), п. 9.9.) и что потерпевшим должны быть доступны как гражданские, так и уголовные средства правовой защиты, которые должны быть эффективными <31> (пункт 9.8 Решения).

Оценка Комитетом фактических обстоятельств дела: вопрос, стоявший перед Комитетом, заключался в том, было ли удерживание заявительницы в койке-клети 9 июля 2006 года равносильно форме насилия и причинения вреда в нарушение ее прав по статьям 2 (пункт 1), 4 (пункт 1), 11, 12, 14 (пункт 1) и 16 (пункт 1) Конвенции (пункт 9.2 Решения).

Что касается утверждений о нарушении прав заявительницы по статье 16 (пункт 1), то Комитет принял к сведению ее довод о том, что ее удерживание в койке-клети в учреждении для социального обеспечения не было оправдано медицинской необходимостью и аналогично недопустимым средствам усмирения, применяемым к лицам, лишенным свободы. Она заявляла - ее удерживали намеренно, с целью дисциплинарного воздействия, сотрудники учреждения для социального обеспечения действовали в качестве государственных должностных лиц и она была лишена свободы в соответствии с административным решением. Комитет также учел утверждение о том, что такое обращение причинило заявительнице сильную боль и страдания, что равносильно жестокому, бесчеловечному или унижающему достоинство обращению, если не пыткам, и что аналогичные средства усмирения применяются несоразмерно к лицам с интеллектуальной и психосоциальной инвалидностью и к женщинам. Кроме того, Комитет принял к сведению утверждение о том, что в медико-санитарных учреждениях государства-участника по-прежнему является законным использование коек-клетей и что не были приняты общие стандарты качества обслуживания. Комитет также обратил внимание на аргумент государства-участника о том, что не каждое действие может быть квалифицировано как жестокое обращение по статье 16, однако он отметил, что Конституционный суд признал - заявительница, возможно, подверглась унижающему достоинство обращению... На основании имеющейся информации Комитет пришел к выводу: утверждения заявительницы должны быть полностью приняты во внимание, а именно - ее заявления о том, что средства усмирения были применены к ней сотрудниками учреждения для социального обеспечения в Мане, действовавшими в качестве государственных должностных лиц и от имени государства, и что рассматриваемое деяние достигло интенсивности и пагубных последствий, приравниваемых к жестокому обращению по смыслу статьи 16 (пункт 1) Конвенции (пункт 9.3 Решения).

Что касается утверждений о нарушении статьи 2 (пункт 1), то Комитет обратил внимание на жалобы заявительницы о том, что государство-участник не приняло эффективных мер для предотвращения актов пыток или жестокого обращения, учитывая, что при лишении свободы ее удерживали в койке-клети без надлежащей защиты от злоупотреблений и насилия. Хотя заявительница подала в связи с этим инцидентом несколько жалоб, он не был эффективно расследован... Комитет отметил, что использование койки-клети было незаконным в соответствии с действовавшим в то время законодательством Словакии и что государство-участник признало - в деле заявительницы национальным судом было установлено нарушение Закона о социальной помощи, включая тот факт, что продолжительность применения к заявительнице средств усмирения не была зарегистрирована в специальном журнале. Комитет счел, что подтверждение Региональным отделением в Нитре факта нарушения национального законодательства без устранения вредных последствий для заявительницы, не является эффективным средством борьбы с жестоким обращением с целью предотвращения его повторения. Кроме того, не было предоставлено никакой информации о мерах, принятых для исправления ситуации с отсутствием записи о продолжительности применения к заявительнице средств усмирения. Комитет пришел к выводу: имело место нарушение статьи 2 (пункт 1), рассматриваемой в совокупности со статьей 16 (пункт 1) Конвенции (пункт 9.4 Решения).

Что касается утверждений по статье 4 (пункт 1), то Комитет учел аргумент государства-участника о том, что статья 420 его Уголовного кодекса обеспечивает более широкую защиту, поскольку она криминализирует акты как пыток, так и жестокого обращения, и его заявление о том, что статья 4 Конвенции требует криминализации только пыток. Комитет, однако, принял к сведению возражение против этого аргумента со стороны заявительницы, отмечающей, что в определении соответствующего преступления смешиваются понятия "пытка" и "жестокое обращение", так как в нем не определены элементы пыток и не проводится различия между актами пыток и жестокого обращения по признаку mens rea (Обозначающим уголовно-правовую категорию субъективной составляющей преступного деяния термином.), поскольку умысел требуется даже в случаях унижающего достоинство обращения. Заявительница утверждает, что это приводит к невозможности проведения эффективного уголовного расследования и к фактической безнаказанности за акты пыток или жестокого обращения, совершенные в отношении женщин с инвалидностью в специализированных учреждениях... Комитет отмечает: хотя факт применения к заявительнице средств усмирения был официально рассмотрен властями, однако рассмотрение ее жалобы было приостановлено на основании того, что формальные элементы статьи 420 Уголовного кодекса не были соблюдены, без проведения расследования или наказания лиц, виновных в жестоком обращении. Комитет пришел к выводу, что имело место нарушение статьи 4 (пункт 1) Конвенции (пункт 9.5 Решения).

Комитет обратил внимание на утверждение заявительницы о нарушении статьи 11 Конвенции, учитывая, что государство-участник не выполнило свое обязательство по созданию эффективной и независимой системы контроля за рассмотрением жалоб на пытки или жестокое обращение и внешних и гражданских инспекций, включая механизмы мониторинга и предупреждения, для защиты лиц с инвалидностью в специализированных учреждениях от любых актов жестокого обращения. Заявительница также утверждала, что статья 11 была нарушена, поскольку государство-участник не провело необходимого надзора за применением к ней средств усмирения, продолжительность которого не была зарегистрирована... С учетом отсутствия убедительных доказательств со стороны государства-участника о том, что был обеспечен надзор за условиями применения к заявительнице средств усмирения, Комитет резюмировал: государством-участником была нарушена статья 11 Конвенции (пункт 9.6 Решения) (См.: дело "Гахунгу против Бурунди" (CAT/C/55/D/522/2012), п. 7.7.).

Что касается утверждений о нарушении статьи 12, то Комитет принял к сведению аргумент заявительницы - власти не расследовали инцидент, произошедший 9 июля 2006 года, не привлекли виновных к суду и не применили соответствующие уголовные санкции. Комитет также учел возражение на этот довод со стороны государства-участника, указавшего, что заявление о возбуждении уголовного дела заявительницы было рассмотрено, но производство приостановлено. Хотя было начато расследование, государство-участник не стало преследовать предполагаемых виновных в жестоком обращении и заявило, что материальные элементы преступления не установлены. Комитет отметил: государство-участник также возразило против этого аргумента на том основании, что заявительница не требовала компенсации за моральный вред..... С учетом обстоятельств данного дела Комитет пришел к выводу, что государство-участник не выполнило свои обязательства по статье 12 Конвенции (пункт 9.7 Решения).

Что касается предполагаемого нарушения статьи 14 (пункта 1), то Комитет учел довод государства-участника - в ходе административных и уголовных расследований были обеспечены эффективные средства правовой защиты, тогда как возмещение не могло быть предоставлено, поскольку факт пыток не установлен. Комитет определил: уголовное расследование было приостановлено без установления виновных; заявительница не получила никакой компенсации, реабилитации или удовлетворения за причиненный ей физический и моральный вред; не было предпринято никаких шагов для предотвращения использования в будущем коек-клетей.... Комитет счел, что заявительнице было отказано в ее праве на эффективное возмещение ущерба и компенсацию в соответствии со статьей 14 (пункт 1) Конвенции (пункт 9.8 Решения).

Выводы Комитета: представленные факты представляли собой нарушения статьи 2 (пункт 1), рассматриваемой в совокупности со статьей 16 (пункт 1), статей 4 (пункт 1), 11, 12, 14 (пункт 1) и 16 (пункт 1) Конвенции.

 

Источник публикации: https://espchhelp.ru/koon/blog-koon/4504-19-noyabrya-2021-goda-vyigrano-delo-v-komitete-oon-protiv-pytok .

 

 

The case of "Lucia Chernakova v. the Slovak Republic". The decision of the Committee against Torture of November 19, 2021. Communication No. 890/2018.

In 2018, the author of the communication was assisted in preparing a complaint. Subsequently, the complaint was communicated to the Slovak Republic.

As could be seen from the text of the Decision, the applicant claimed that as a result of being placed in a cot, she was subjected to a form of violence that could be considered torture or other cruel, inhuman or degrading treatment. The use of beds in social welfare institutions in health care institutions is disproportionately and discriminatively applied to persons with intellectual and psychosocial disabilities (paragraph 3.1 of the Decision).

The Committee's legal positions: In its decisions and in its general comment No. 2 (2007), the Committee considered the risk of being subjected to torture and ill-treatment by non-State actors and the failure of the State to exercise due diligence in the form of intervention for the purpose of suppressing abuses unacceptable under the Convention as circumstances for which the State may be responsible. He also recalls that ill-treatment can be committed through actions or omissions that do not require intent, since negligence alone may be sufficient (paragraph 9.3 of the Decision).

The Committee notes that the obligation to prevent ill-treatment in practice echoes and largely coincides with the obligation to prevent torture, that the line between ill-treatment and torture is often blurred and that conditions leading to ill-treatment often contribute to torture and therefore the measures necessary to prevent torture should also be applied to prevent ill-treatment (paragraph 9.4 of the Decision).

The Committee recalls that one of the objectives of the Convention is to prevent persons who have committed acts of torture or ill-treatment from going unpunished. In addition, the elements of intent and purpose provided for in article 1 of the Convention do not imply a subjective identification of the motives that guided the perpetrators, and that instead they need to give an objective conclusion that ill-treatment differs from torture in the degree of pain and suffering, without requiring proof of purpose, and that ill-treatment may be caused by negligence (paragraph 9.5 Solutions).

The Committee points out that the obligation to monitor the prevention of torture and ill-treatment applies to situations in which violence is used both officially and privately (paragraph 9.6 of the Decision).

The Committee recalls the State party's obligation under article 12 of the Convention to ensure that its competent authorities initiate a prompt and impartial investigation in all cases where there are reasonable grounds to believe that an act of torture has been committed (See: Niyonzima v. Burundi (CAT/C/53/D/514/2012), paragraph 8.4; and the case of Ramirez Martinez et al. v. Mexico (CAT/C/55/D/500/2012), paragraph 17.7.). Such an investigation should be prompt, impartial and effective (See: the case of E.Z. v. Kazakhstan (CAT/C/53/D/495/2012), paragraph 13.2.). The criminal investigation should be aimed at determining the nature and circumstances of the alleged acts, identifying persons who may have been involved in them (See: the case of F.K. v. Denmark (CAT/C/56/D/580/2014), paragraph 7.7; and the case of Jemail et al. v. Yugoslavia (CAT/C/29/D/161/2000), paragraph 9.4.), providing appropriate compensation to the victim and combating impunity for violations of the Convention. The Committee noted that article 12 applies equally to allegations of cruel, inhuman or degrading treatment or punishment. Accordingly, the Committee considers that intentional ill-treatment of a person under the control of State or non-State actors acting as public officials cannot be remedied solely by awarding compensation to the victim (paragraph 9.7 of the Decision).

As confirmed by the Committee in paragraph 17 of its general comment No. 3 (2012) on the implementation of article 14, a State party may violate article 14 of the Convention, which requires States parties to ensure that victims of torture or ill-treatment receive redress by failing to effectively investigate, prosecute perpetrators or allow civil proceedings in the in connection with allegations of acts of torture or ill-treatment. When acts of torture or ill-treatment are committed by non-State officials or private actors, the State is responsible for any failure to exercise due diligence to prevent and investigate such acts or to prosecute and punish such non-State officials or private actors in accordance with the Convention, as well as to provide redress to victims. The Committee recalls that the provision of monetary compensation alone is insufficient for the State party to comply with its obligations under article 14, and that the right to reparation requires the initiation or completion of investigations into complaints of torture or ill-treatment without undue delay (See Zentveld v. New Zealand (CAT/C/68/D/852/2017), paragraph 9.9.) and that both civil and criminal remedies should be available to victims, which should be effective <31> (paragraph 9.8 of the Decision).

The Committee's assessment of the factual circumstances of the case: the question before the Committee was whether the applicant's detention in a cot on 9 July 2006 amounted to a form of violence and harm in violation of her rights under articles 2 (paragraph 1), 4 (paragraph 1), 11, 12, 14 (paragraph 1) and 16 (paragraph 1) of the Convention (paragraph 9.2 of the Decision).

With regard to the allegations of violation of the applicant's rights under article 16 (paragraph 1), the Committee took note of her argument that her confinement in a cot in a social security facility was not justified by medical necessity and similarly unacceptable means of restraint applied to persons deprived of liberty. She stated that she was intentionally detained for the purpose of disciplinary action, employees of the social security institution acted as public officials and she was deprived of her liberty in accordance with an administrative decision. The Committee also took into account the allegation that such treatment caused the applicant severe pain and suffering, which amounted to cruel, inhuman or degrading treatment, if not torture, and that similar means of restraint were applied disproportionately to persons with intellectual and psychosocial disabilities and to women. In addition, the Committee took note of the allegation that the use of beds is still legal in the State party's health facilities and that common standards of quality of care have not been adopted. The Committee also drew attention to the State party's argument that not every act can be qualified as ill-treatment under article 16, however, it noted that the Constitutional Court recognized that the applicant may have been subjected to degrading treatment... Based on the available information, the Committee concluded that the applicant's allegations should be fully taken into account, namely, her statements that the means of restraint were used against her by employees of the social security institution in Mana, acting as public officials and on behalf of the State, and that the act in question had reached an intensity and harmful consequences equivalent to ill-treatment within the meaning of article 16 (paragraph 1) of the Convention (paragraph 9.3 of the Decision).

With regard to the alleged violation of article 2 (paragraph 1), the Committee drew attention to the complainant's complaints that the State party had not taken effective measures to prevent acts of torture or ill-treatment, given that she had been held in a cot during her imprisonment without adequate protection from abuse and violence. Although the applicant filed several complaints in connection with this incident, it was not effectively investigated... The Committee noted that the use of the cot was illegal under Slovak law in force at the time and that the State party had acknowledged that in the applicant's case the national court had found a violation of the Law on Social Assistance, including the fact that the duration of the use of restraints on the applicant had not been recorded in a special journal. The Committee considered that the confirmation by the Regional Office in Nitra of a violation of national legislation without eliminating harmful consequences for the applicant was not an effective means of combating ill-treatment in order to prevent its recurrence. In addition, no information was provided on the measures taken to remedy the situation with the absence of a record of the duration of the use of restraint measures against the applicant. The Committee concluded that there had been a violation of article 2 (paragraph 1), read in conjunction with article 16 (paragraph 1) of the Convention (paragraph 9.4 of the Decision).

With regard to the allegations under article 4 (paragraph 1), the Committee has taken into account the State party's argument that article 420 of its Criminal Code provides broader protection because it criminalizes acts of both torture and ill-treatment, and its statement that article 4 of the Convention requires criminalization only of torture. The Committee, however, took note of the objection to this argument on the part of the complainant, noting that the definition of the relevant crime mixes the concepts of "torture" and "ill-treatment", since it does not define the elements of torture and does not distinguish between acts of torture and ill-treatment on the basis of mens rea (Denoting criminal law the category of the subjective component of the criminal act by the term.), since intent is required even in cases of degrading treatment. The applicant claims that this leads to the impossibility of conducting an effective criminal investigation and to de facto impunity for acts of torture or ill-treatment committed against women with disabilities in specialized institutions... The Committee notes that although the fact of the use of restraining measures against the applicant was officially reviewed by the authorities, however, the consideration of her complaint was suspended on the grounds that the formal elements of article 420 of the Criminal Code were not respected, without investigating or punishing the perpetrators of ill-treatment. The Committee concluded that there had been a violation of article 4 (paragraph 1) of the Convention (paragraph 9.5 of the Decision).

The Committee drew attention to the complainant's allegation of a violation of article 11 of the Convention, given that the State party had failed to comply with its obligation to establish an effective and independent system for monitoring complaints of torture or ill-treatment and external and civilian inspections, including monitoring and prevention mechanisms, to protect persons with disabilities in specialized institutions from any acts ill-treatment. The applicant also claimed that article 11 had been violated because the State party had failed to carry out the necessary supervision over the use of means of restraint against her, the duration of which was not recorded... In view of the lack of convincing evidence from the State party that the conditions under which the means of restraint were applied to the applicant were supervised, the Committee concluded: the State party violated article 11 of the Convention (paragraph 9.6 of the Decision) (See: Gahungu v. Burundi (CAT/C/55/D/522/2012), paragraph 7.7.).

With regard to the alleged violation of article 12, the Committee took note of the applicant's argument that the authorities did not investigate the incident that occurred on 9 July 2006, did not bring the perpetrators to justice and did not apply appropriate criminal sanctions. The Committee also took into account the objection to this argument from the State party, which indicated that the applicant's application for criminal proceedings had been considered, but the proceedings had been suspended. Although an investigation was launched, the State party did not prosecute the alleged perpetrators of ill-treatment and stated that the material elements of the crime had not been identified. The Committee noted that the State party also objected to this argument on the grounds that the applicant did not claim compensation for non-pecuniary damage..... In the circumstances of the case, the Committee concluded that the State party had failed to comply with its obligations under article 12 of the Convention (paragraph 9.7 of the Decision).

With regard to the alleged violation of article 14 (paragraph 1), the Committee took into account the State party's argument that effective remedies had been provided during administrative and criminal investigations, while compensation could not be provided because the fact of torture had not been established. The Committee determined that the criminal investigation had been suspended without identifying the perpetrators; the applicant had not received any compensation, rehabilitation or satisfaction for the physical and moral harm caused to her; No steps have been taken to prevent the use of bunks in the future.... The Committee considered that the applicant had been denied her right to effective reparation and compensation in accordance with article 14 (paragraph 1) of the Convention (paragraph 9.8 of the Decision).

The Committee's conclusions: The facts presented constituted violations of article 2 (paragraph 1), read in conjunction with article 16 (paragraph 1), articles 4 (paragraph 1), 11, 12, 14 (paragraph 1) and 16 (paragraph 1) of the Convention.

 

Source of the publication: https://espchhelp.ru/koon/blog-koon/4505-on-november-19-2021-the-case-was-won-in-the-un-committee-against-torture .

 

 

"Lucia Chernakova诉斯洛伐克共和国"案。 禁止酷刑委员会2021年11月19日的决定。 第890/2018号来文。

2018年,来文提交人得到了协助准备投诉。 随后,控诉转达斯洛伐克共和国。

从该决定的案文可以看出,申诉人声称,由于被关在婴儿床上,她遭受了一种可以被视为酷刑或其他残忍、不人道或有辱人格的待遇的暴力形式。 在卫生保健机构的社会福利机构中使用病床的情况对智力和心理社会残疾的人来说是不成比例的和歧视性的(决定第3.1段)。

委员会的法律立场:在其决定和第2号一般性意见(2007年)中,委员会认为,非国家行为者可能遭受酷刑和虐待,以及国家未能采取适当的干预措施,制止《公约》所不能接受的滥用行为,是国家可能负责的情况。 他还回顾说,虐待可以通过不需要意图的行动或不行为来实施,因为仅仅是疏忽就足够了(决定第9.3段)。

委员会注意到,实际上防止虐待的义务与防止酷刑的义务相呼应,而且在很大程度上与防止酷刑的义务相吻合,虐待和酷刑之间的界限往往模糊不清,导致虐待的条件往往助长酷刑,因此,还应采取必要的措施防止酷刑(决定第9.4段)。

委员会回顾,《公约》的目标之一是防止实施酷刑或虐待行为的人逍遥法外。 此外,《公约》第1条规定的意图和目的要素并不意味着主观地确定引导肇事者的动机,相反,他们需要作出客观的结论,即虐待在痛苦和痛苦的程度上不同于酷刑,而不需要目的证明,而且虐待可能是由于疏忽造成的(第9.5段解决办法)。

委员会指出,监测防止酷刑和虐待的义务适用于正式和私下使用暴力的情况(决定第9.6段)。

委员会回顾,缔约国根据《公约》第12条有义务确保其主管当局在有合理理由相信发生了酷刑行为的所有案件中迅速和公正地展开调查(见:Niyonzima诉布隆迪(CAT/C/53/D/514/2012),第8.4段;以及Ramirez Martinez等人的案件。 诉墨西哥(CAT/C/55/D/500/2012),第17.7段。). 这种调查应迅速、公正和有效(见:E.Z.诉哈萨克斯坦案(CAT/C/53/D/495/2012),第13.2段。). 刑事调查的目的应是确定所称行为的性质和情节,查明可能参与这些行为的人(见:F.K.诉丹麦案(CAT/C/56/D/580/2014),第7.7段;Jemail等人案。 诉南斯拉夫(CAT/C/29/D/161/2000),第9.4段。),向受害者提供适当的赔偿,并打击违反《公约》的有罪不罚现象。 委员会注意到,第12条同样适用于关于残忍、不人道或有辱人格的待遇或处罚的指控。 因此,委员会认为,对国家行为者或非国家行为者作为公职人员控制下的人的故意虐待不能仅仅通过向受害者提供赔偿来补救(决定第9.7段)。

正如委员会关于第十四条执行情况的第3号一般性意见(2012年)第17段所确认的,缔约国可能违反《公约》第十四条,该条要求缔约国确保酷刑或虐待受害者因未能就酷刑或虐待行为的指控进行有效调查、起诉肇事者或允许民事诉讼而得到补救。 当非国家官员或私人行为者实施酷刑或虐待行为时,国家应对未尽适当努力防止和调查此类行为或根据《公约》起诉和惩罚此类非国家官员或私人行为者以及未向受害者提供补救的行为负责。 委员会回顾,仅提供金钱赔偿不足以使缔约国履行其根据第十四条承担的义务,而获得赔偿的权利要求立即开始或完成对酷刑或虐待申诉的调查(见Zentveld诉新西兰(CAT/C/68/D/852/2017),第9.9段。)并应向受害者提供民事和刑事补救办法,这些补救办法应是有效的(决定第9.8段)。

委员会对案件事实情况的评估:委员会面前的问题是,2006年7月9日申诉人被拘留在婴儿床上是否构成暴力和伤害,侵犯了她根据《公约》第2条(第1款)、第4条(第1款)、第11条、第12条、第14条(第1款)和第16条(第1款)所享有的权利(决定第9.2段)。

关于侵犯申请人根据第16条(第1款)所享有的权利的指控,委员会注意到她的论点,即她被关在社会保障机构的婴儿床上,没有医疗必要性的理由,对被剥夺自由的人也适用同样不可接受的限制手段。 她说,她因纪律处分而被故意拘留,社会保障机构的雇员担任公职人员,她根据行政决定被剥夺了自由。 委员会还考虑到这样的指控,即这种待遇给申请人造成了严重的痛苦和痛苦,即使不是酷刑,也相当于残忍、不人道或有辱人格的待遇,而且类似的限制手段不成比例地适用于智力和心理社会残疾的人和妇女。 此外,委员会注意到有关缔约国保健设施中使用病床仍然合法的指控,而且还没有通过共同的护理质量标准。 委员会还提请注意缔约国的论点,即并非每种行为都可以根据第16条被定性为虐待,但是,委员会注意到宪法法院承认申请人可能受到有辱人格的待遇。.. 根据现有资料,委员会得出结论认为,应充分考虑到申请人的指控,即她的说法,即Mana社会保障机构的雇员以公职人员的身份和代表国家对她使用克制手段,所涉行为达到了相当于《公约》第16条(第1款)意义上的虐待的强度和有害后果(决定第9.3段)。

关于指称的违反第二条(第1款)的行为,委员会提请注意申诉人的申诉,即缔约国没有采取有效措施防止酷刑或虐待行为,因为她在监禁期间被关在婴儿床上,没有得到充分的保护,不受虐待和暴力。 虽然申请人就这一事件提出了几项投诉,但没有得到有效的调查。.. 委员会注意到,根据当时生效的斯洛伐克法律,使用婴儿床是非法的,缔约国承认,在申请人的案件中,国家法院认定违反了社会援助法,包括对申请人使用限制措施的期限没有在一份特别期刊上记录。 委员会认为,尼特拉区域办事处在没有消除对申请人的有害后果的情况下确认违反了国家立法,这并不是打击虐待以防止再次发生的有效手段。 此外,没有提供资料说明为补救这种情况而采取的措施,因为没有记录对申请人使用限制措施的持续时间。 委员会的结论是,违反了与《公约》第16条(第1款)一并解读的第2条(第1款)(决定第9.4段)。

关于根据第4条(第1款)提出的指控,委员会考虑到缔约国的论点,即《刑法》第420条提供了更广泛的保护,因为它将酷刑和虐待行为定为刑事犯罪,委员会还认为《公约》第4条只要求将酷刑定为刑事犯罪。 然而,委员会注意到申诉人对这一论点的反对意见,指出有关罪行的定义混合了"酷刑"和"虐待"的概念,因为它没有界定酷刑的要素,也没有根据mens rea对酷刑行为和虐待行为进行区分(按该术语表示刑法是犯罪行为主观组成部分的类别)。),因为即使在有辱人格的待遇的情况下也需要意图。 申请人声称,这导致无法进行有效的刑事调查,并导致专门机构对残疾妇女实施酷刑或虐待行为事实上不受惩罚。.. 委员会注意到,虽然当局正式审查了对申诉人采取限制措施的事实,但暂停了对她的申诉的审议,理由是《刑法》第420条的正式内容没有得到尊重,没有调查或惩罚虐待的肇事者。 委员会得出结论认为,存在违反《公约》第4条(第1款)的情况(决定第9.5段)。

委员会提请注意申诉人关于违反《公约》第11条的指控,因为缔约国没有履行其义务,建立一个有效和独立的制度,监测酷刑或虐待申诉,以及外部和民事检查,包括监测和预防机制,以保护专门机构的残疾人免受任何虐待行为。 申诉人还声称,第11条遭到违反,因为缔约国没有对对她使用克制手段进行必要的监督,而监督的期限没有记录。.. 鉴于缔约国没有令人信服的证据表明对申请人适用克制手段的条件受到监督,委员会得出结论:缔约国违反了《公约》第十一条(决定第9.6段)(见:Gahungu诉布隆迪(CAT/C/55/D/522/2012),第7.7段)。).

关于指称的违反第十二条的行为,委员会注意到申诉人的论点,即当局没有调查2006年7月9日发生的事件,没有将肇事者绳之以法,也没有实施适当的刑事制裁。 委员会还考虑到缔约国对这一论点的反对意见,其中表示已经审议了申请人的刑事诉讼申请,但诉讼程序已暂停。 尽管展开了一项调查,但缔约国没有起诉据称实施虐待的肇事者,并表示尚未查明犯罪的实质内容。 委员会注意到,缔约国也反对这一论点,理由是申请人没有要求赔偿非金钱损失。.... 在本案的情况下,委员会得出结论认为,缔约国没有履行《公约》第12条规定的义务(决定第9.7段)。

关于指称的违反第十四条(第1款)的行为,委员会考虑到缔约国的论点,即在行政和刑事调查期间提供了有效的补救办法,而由于酷刑的事实尚未确定,因此无法提供赔偿。 委员会确定,刑事调查在没有查明肇事者的情况下被暂停;申诉人没有因对她造成的身体和精神伤害而获得任何赔偿、康复或补偿; 没有采取任何措施防止今后使用铺位。... 委员会认为,根据《公约》第14条(第1款),申请人被剥夺了获得有效赔偿和赔偿的权利(决定第9.8款)。

委员会的结论:所陈述的事实构成了违反《公约》第2条(第1款)、第4条(第1款)、第11条、第12条、第14条(第1款)和第16条(第1款)的行为。

 

出版物的来源: https://espchhelp.ru/koon/blog-koon/4506-2021-11-19 .

 

 

Prípad "Lucia Černáková proti Slovenskej republike". Rozhodnutie výboru proti mučeniu z 19. Novembra 2021. Oznámenie Č. 890/2018.

V roku 2018 bola autorovi oznámenia poskytnutá pomoc pri príprave sťažnosti. Následne bola sťažnosť oznámená Slovenskej republike.

Ako vyplýva zo znenia rozhodnutia, žalobkyňa tvrdila, že v dôsledku umiestnenia do detskej postieľky bola vystavená forme násilia, ktoré by sa mohlo považovať za mučenie alebo iné kruté, neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie. Používanie lôžok v zariadeniach sociálnej starostlivosti v zdravotníckych zariadeniach sa neprimerane a diskriminačne uplatňuje na osoby s mentálnym a psychosociálnym postihnutím (bod 3.1 rozhodnutia).

Právne Stanoviská výboru: výbor vo svojich rozhodnutiach a vo svojej všeobecnej pripomienke č. 2 (2007) považoval za okolnosti, za ktoré môže byť štát zodpovedný, riziko mučenia a zlého zaobchádzania neštátnymi subjektmi a neschopnosť štátu vykonávať náležitú starostlivosť vo forme intervencie na účely potlačenia zneužívania, za neprijateľné podľa Dohovoru. Pripomína tiež, že zlé zaobchádzanie môže byť spáchané konaním alebo opomenutím, ktoré si nevyžaduje úmysel, pretože samotná nedbanlivosť môže stačiť (bod 9.3 rozhodnutia).

Výbor konštatuje, že povinnosť predchádzať zlému zaobchádzaniu v praxi sa odzrkadľuje a vo veľkej miere sa zhoduje s povinnosťou predchádzať mučeniu, že hranica medzi zlým zaobchádzaním a mučením je často nejasná a že podmienky vedúce k zlému zaobchádzaniu často prispievajú k mučeniu, a preto by sa mali uplatňovať aj opatrenia potrebné na predchádzanie mučeniu, aby sa zabránilo zlému zaobchádzaniu (bod 9.4 rozhodnutia).

Výbor pripomína, že jedným z cieľov dohovoru je zabrániť tomu, aby osoby, ktoré sa dopustili mučenia alebo zlého zaobchádzania, zostali nepotrestané. Okrem toho prvky úmyslu a účelu uvedené v článku 1 dohovoru neznamenajú subjektívnu identifikáciu motívov, ktoré viedli páchateľov, a že namiesto toho musia objektívne dospieť k záveru, že zlé zaobchádzanie sa líši od mučenia v stupni bolesti a utrpenia bez toho, aby sa vyžadoval dôkaz účelu, a že zlé zaobchádzanie môže byť spôsobené nedbanlivosťou (bod 9.5 riešenia).

Výbor zdôrazňuje, že povinnosť monitorovať predchádzanie mučeniu a zlému zaobchádzaniu sa vzťahuje na situácie, v ktorých sa násilie používa úradne aj súkromne (bod 9.6 rozhodnutia).

Výbor pripomína povinnosť zmluvného štátu podľa článku 12 Dohovoru zabezpečiť, aby jeho príslušné orgány začali rýchle a nestranné vyšetrovanie vo všetkých prípadoch, keď existujú opodstatnené dôvody domnievať sa, že bol spáchaný čin mučenia (Pozri: Niyonzima/Burundi (CAT/C/53/D/514 / 2012), bod 8.4; a prípad Ramireza Martineza a kol. V. Mexiko (CAT/C/55/D/500 / 2012), bod 17.7.). Takéto vyšetrovanie by malo byť rýchle, nestranné a účinné (Pozri prípad E. Z. V. Kazachstan (CAT/C/53/D/495/2012), bod 13.2.). Vyšetrovanie trestného činu by malo byť zamerané na určenie povahy a okolností údajných činov, identifikáciu osôb, ktoré sa na nich mohli podieľať (Pozri: prípad F. K. v. Dánsko (CAT/C/56/D/580/2014), bod 7.7; a prípad Jemail et al. V. Juhoslávia (CAT/C/29/D/161/2000), bod 9.4.), poskytnutie primeranej kompenzácie obeti a boj proti beztrestnosti za porušenie Dohovoru. Výbor poznamenal, že článok 12 sa rovnako vzťahuje na obvinenia z krutého, neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania alebo trestania. Výbor sa preto domnieva, že úmyselné zlé zaobchádzanie s osobou pod kontrolou štátnych alebo neštátnych aktérov, ktorí konajú ako verejní činitelia, nemožno napraviť iba priznaním odškodnenia obeti (bod 9.7 rozhodnutia).

Ako výbor potvrdil v odseku 17 svojej všeobecnej pripomienky č. 3 (2012) k vykonávaniu článku 14, zmluvný štát môže porušiť článok 14 dohovoru, ktorý vyžaduje, aby Štáty, zmluvné strany, zabezpečili, aby obete mučenia alebo zlého zaobchádzania dostali nápravu tým, že účinne nevyšetria, nestíhajú páchateľov alebo nepovolia občianskoprávne konanie v súvislosti s obvineniami z mučenia alebo zlého zaobchádzania. Ak sú činy mučenia alebo zlého zaobchádzania spáchané neštátnymi úradníkmi alebo súkromnými aktérmi, štát je zodpovedný za akékoľvek nevykonanie náležitej starostlivosti s cieľom predchádzať takýmto činom a vyšetrovať ich alebo stíhať a trestať takýchto neštátnych úradníkov alebo súkromných aktérov v súlade s dohovorom, ako aj za poskytnutie nápravy obetiam. Výbor pripomína, že samotné poskytnutie peňažnej náhrady nie je dostatočné na to, aby zmluvný štát splnil svoje povinnosti podľa článku 14, a že právo na nápravu si vyžaduje začatie alebo ukončenie vyšetrovania sťažností na mučenie alebo zlé zaobchádzanie bez zbytočného odkladu (Pozri ZENTVELD proti Novému Zélandu (CAT/C/68/D/852/2017), bod 9.9.) a aby obete mali k dispozícii občianskoprávne aj trestnoprávne prostriedky nápravy, ktoré by mali byť účinné <31> (bod 9.8 rozhodnutia).

Výbor posúdil skutkové okolnosti prípadu: otázkou výboru bolo, či zadržanie žalobkyne v detskej postieľke 9.Júla 2006 predstavovalo formu násilia a ujmy v rozpore s jej právami podľa článku 2 (odsek 1), článku 4 (odsek 1), článkov 11, 12, 14 (odsek 1) a článku 16 (odsek 1) dohovoru (bod 9.2 rozhodnutia).

Pokiaľ ide o tvrdenia o porušení práv žalobkyne podľa článku 16 ods. 1, výbor vzal na vedomie jej tvrdenie, že jej uväznenie v detskej postieľke v zariadení sociálneho zabezpečenia nebolo odôvodnené zdravotnou nevyhnutnosťou a podobne neprijateľnými obmedzovacími prostriedkami uplatňovanými na osoby pozbavené osobnej slobody. Uviedla, že bola úmyselne zadržaná za účelom disciplinárneho konania, zamestnanci inštitúcie sociálneho zabezpečenia konali ako verejní činitelia a bola zbavená slobody v súlade s administratívnym rozhodnutím. Výbor tiež vzal do úvahy tvrdenie, že takéto zaobchádzanie spôsobilo žalobkyni silnú bolesť a utrpenie, ktoré predstavovali kruté, neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie, ak nie mučenie, a že podobné obmedzujúce prostriedky sa uplatňovali neprimerane na osoby s mentálnym a psychosociálnym postihnutím a na ženy. Výbor okrem toho vzal na vedomie tvrdenie, že používanie lôžok je v zdravotníckych zariadeniach zmluvného štátu stále legálne a že neboli prijaté spoločné normy kvality starostlivosti. Výbor tiež upozornil na argument zmluvného štátu, že nie každý čin možno podľa článku 16 kvalifikovať ako zlé zaobchádzanie, poznamenal však, že Ústavný súd uznal, že žalobca mohol byť podrobený ponižujúcemu zaobchádzaniu... Na základe dostupných informácií výbor dospel k záveru, že tvrdenia žalobkyne by sa mali v plnej miere zohľadniť, konkrétne jej tvrdenia, že proti nej použili obmedzujúce prostriedky zamestnanci inštitúcie sociálneho zabezpečenia v Mana, konajúci ako verejní činitelia a v mene štátu, a že predmetný čin dosiahol intenzitu a škodlivé následky rovnocenné zlému zaobchádzaniu v zmysle článku 16 ods. 1 dohovoru (bod 9.3 rozhodnutia).

Pokiaľ ide o údajné porušenie článku 2 ods. 1, Výbor upozornil na sťažnosti sťažovateľky, že zmluvný štát neprijal účinné opatrenia na zabránenie mučeniu alebo zlému zaobchádzaniu, keďže bola počas svojho uväznenia držaná v detskej postieľke bez primeranej ochrany pred zneužívaním a násilím. Aj keď žalobca v súvislosti s týmto incidentom podal niekoľko sťažností, nebol účinne vyšetrený... Výbor konštatoval, že používanie detskej postieľky bolo podľa vtedajšieho platného slovenského práva nezákonné a že zmluvný štát uznal, že v prípade žalobkyne vnútroštátny súd zistil porušenie zákona o sociálnej pomoci vrátane skutočnosti, že trvanie používania obmedzení voči žalobcovi nebolo zaznamenané v osobitnom časopise. Výbor usúdil, že potvrdenie porušenia vnútroštátnych právnych predpisov Krajským úradom v Nitre bez odstránenia škodlivých následkov pre žiadateľa nie je účinným prostriedkom boja proti zlému zaobchádzaniu, aby sa zabránilo jeho opakovaniu. Okrem toho neboli poskytnuté žiadne informácie o opatreniach prijatých na nápravu situácie, keď neexistuje záznam o trvaní používania obmedzujúcich opatrení voči žiadateľovi. Výbor dospel k záveru, že došlo k porušeniu článku 2 (odsek 1) v spojení s článkom 16 (odsek 1) dohovoru (bod 9.4 rozhodnutia).

Pokiaľ ide o tvrdenia podľa článku 4 (odsek 1), výbor vzal do úvahy argument zmluvného štátu, že článok 420 jeho Trestného zákona poskytuje širšiu ochranu, pretože kriminalizuje činy mučenia a zlého zaobchádzania, a jeho vyhlásenie, že článok 4 dohovoru vyžaduje kriminalizáciu iba mučenia. Výbor však vzal na vedomie námietku proti tomuto tvrdeniu zo strany sťažovateľa a konštatoval, že definícia príslušného trestného činu spája pojmy "mučenie" a "zlé zaobchádzanie", pretože nedefinuje prvky mučenia a nerozlišuje medzi činmi mučenia a zlým zaobchádzaním na základe mens rea (trestné právo označuje kategóriu subjektívnej zložky trestného činu týmto pojmom.), pretože úmysel je potrebný aj v prípadoch ponižujúceho zaobchádzania. Žalobkyňa tvrdí, že to vedie k nemožnosti účinného vyšetrovania trestného činu a de facto k beztrestnosti za činy mučenia alebo zlého zaobchádzania spáchané na ženách so zdravotným postihnutím v špecializovaných inštitúciách... Výbor berie na vedomie, že hoci orgány oficiálne preskúmali skutočnosť, že sa proti žalobkyni použili obmedzujúce opatrenia, posúdenie jej sťažnosti bolo pozastavené z dôvodu, že neboli dodržané formálne prvky článku 420 Trestného zákona, bez vyšetrovania alebo potrestania páchateľov zlého zaobchádzania. Výbor dospel k záveru, že došlo k porušeniu článku 4 (odsek 1) dohovoru (bod 9.5 rozhodnutia).

Výbor upriamil pozornosť na tvrdenie sťažovateľa o porušení článku 11 dohovoru, keďže zmluvný štát si nesplnil svoju povinnosť vytvoriť účinný a nezávislý systém monitorovania sťažností na mučenie alebo zlé zaobchádzanie a vonkajších a civilných inšpekcií vrátane mechanizmov monitorovania a prevencie na ochranu osôb so zdravotným postihnutím v špecializovaných inštitúciách pred akýmikoľvek činmi zlé zaobchádzanie. Žalobkyňa tiež tvrdila, že článok 11 bol porušený, pretože zmluvný štát nevykonal potrebný dohľad nad používaním zadržiavacích prostriedkov proti nej, ktorých trvanie nebolo zaznamenané... Vzhľadom na nedostatok presvedčivých dôkazov zo strany zmluvného štátu o tom, že podmienky, za ktorých sa obmedzujúce prostriedky uplatňovali na žiadateľa, boli pod dohľadom, výbor dospel k záveru: zmluvný štát porušil článok 11 dohovoru (bod 9.6 rozhodnutia) (Pozri: Gahungu/Burundi (CAT/C/55/D/522 / 2012), bod 7.7.).

Pokiaľ ide o údajné porušenie článku 12, výbor vzal na vedomie tvrdenie žalobkyne, že orgány nevyšetrili incident, ku ktorému došlo 9.Júla 2006, nepostavili páchateľov pred súd a neuplatnili primerané trestné sankcie. Výbor vzal do úvahy aj námietku proti tomuto tvrdeniu zo strany zmluvného štátu, ktorý uviedol, že návrh žalobcu na trestné konanie bol posúdený, ale konanie bolo pozastavené. Hoci sa začalo vyšetrovanie, zmluvný štát nestíhal údajných páchateľov zlého zaobchádzania a uviedol, že materiálne prvky trestného činu neboli identifikované. Výbor konštatoval, že zmluvný štát namietal proti tomuto tvrdeniu aj z dôvodu, že žalobca si neuplatnil nárok na náhradu nemajetkovej ujmy..... Za okolností prípadu výbor dospel k záveru, že zmluvný štát si nesplnil svoje povinnosti podľa článku 12 Dohovoru (bod 9.7 rozhodnutia).

Pokiaľ ide o údajné porušenie článku 14 ods. 1, výbor vzal do úvahy argument zmluvného štátu, že počas správneho a trestného vyšetrovania boli poskytnuté účinné opravné prostriedky, zatiaľ čo odškodnenie nebolo možné poskytnúť, pretože nebola preukázaná skutočnosť mučenia. Výbor rozhodol, že vyšetrovanie trestného činu bolo pozastavené bez identifikácie páchateľov; žalobkyňa nedostala žiadne odškodnenie, rehabilitáciu ani uspokojenie za fyzickú a morálnu ujmu, ktorá jej bola spôsobená; Neboli podniknuté žiadne kroky na zabránenie používaniu lôžok v budúcnosti.... Výbor usúdil, že žalobkyni bolo odopreté právo na účinnú náhradu škody a náhradu škody v súlade s článkom 14 ods. 1 dohovoru (bod 9.8 rozhodnutia).

Závery výboru: predložené skutočnosti predstavovali porušenie článku 2 (odsek 1) v spojení s článkom 16 (odsek 1), článkom 4 (odsek 1), článkami 11, 12, 14 (odsek 1) a 16 (odsek 1) dohovoru.

 

Zdroj publikácie: https://espchhelp.ru/koon/blog-koon/4507-d-a-19-novembra-2021-bol-pr-pad-vyhral-vo-v-bore-osn-proti-mu-eniu .