Дополнения от 11.09.2024 к практике в Комитетах ООН
Дело "В.С. против Словакии". Мнение Комитета от 4 декабря 2015 года. Сообщение N 56/2014.
В 2014 году автору сообщения была оказана помощь в подготовке жалобы. Впоследствии жалобы была коммуницирована Словакии.
Комитет пришел к выводу, что представленные ему факты свидетельствовали о нарушении права заявителя на труд независимо от расы, цвета кожи, национального или этнического происхождения в нарушение обязательства государства-участника обеспечить равноправие в сфере трудовых отношений, как это предусмотрено в статье 5 Конвенции о ликвидации всех форм расовой дискриминации. Комитет также счел, что требование судов о том, чтобы заявитель доказала дискриминационные намерения, противоречило предусмотренному Конвенцией запрещению поведения, имеющего дискриминационные последствия, в том числе и в отношении процедуры распределения бремени доказывания, установленной законодательством государства-участника. Поскольку государство-участник ввело такую процедуру, то неспособность применить ее должным образом явилось нарушением права заявителя на эффективное средство правовой защиты, включая надлежащую компенсацию и возмещение причиненного вреда. Поэтому, с точки зрения Комитета, права заявителя в соответствии со статьями 2, 6 Конвенции были нарушены.
Как следовало из текста Мнения, заявитель утверждала, что она являлась жертвой нарушения Словакией отдельных положений Конвенции. Она указала, что государство-участник через свои национальные суды не смогло обеспечить ей эффективной защиты и эффективных средств правовой защиты от расовой дискриминации, которой она подверглась в контексте процедуры найма со стороны государственной начальной школы в Р., и что государство-участник не приняло всех надлежащих мер по ликвидации расовой дискриминации в сфере доступа к занятости (пункт 3.1 Мнения).
Информация об этом деле изложена в Обзоре судебной практики Верховного Суда Российской Федерации N 2(2016), утвержденном Президиумом Верховного Суда Российской Федерации 6 июля 2016 года.
Правовые позиции Комитета: в компетенцию Комитета не входит оценка толкования национальными органами фактов и национального законодательства, за исключением случаев, когда принятые решения являются явно произвольными или иным образом равносильны отказу в правосудии (пункт 7.4 Мнения).
Оценка Комитетом фактических обстоятельств дела: основной вопрос, который стоял перед Комитетом, заключался в том, выполнило ли государство-участник свои обязательства принять эффективные меры в ответ на утверждения заявителя о том, что она подверглась дискриминации по признаку принадлежности к народности рома, пытаясь трудоустроиться в государственной школе, и обеспечило ли государство-участник через свои национальные суды и другие учреждения эффективную защиту и предоставление ей эффективных средств правовой защиты от предполагаемой расовой дискриминации, включая адекватную компенсацию или возмещение причиненного вреда (пункт 7.2 Мнения).
Комитет учел утверждение заявителя о том, что она подверглась расовой дискриминации в контексте процесса найма на работу, проведенного одной из государственных начальных школ города Р. Комитет принял к сведению предоставленную государством-участником информацию о том, что доводы в пользу предполагаемой дискриминации заявителя не получили заслуживающего доверия обоснования при рассмотрении в соответствующих внутренних административных и судебных органах. Хотя государство-участник и признало, что заявитель понесла ущерб и оказалась в невыгодном положении, оно утверждало, что причинно-следственной связи между различным обращением и обусловленным им неблагоприятным положением установлено не было. Комитет отметил заявление Министерства образования от 2 февраля 2010 года, согласно которому отсутствие достаточного финансирования не являлось веским основанием для предпочтения соискателя со средним школьным образованием по отношению к соискателю с университетским дипломом и что работодатель должен стремиться к найму квалифицированных соискателей, а неквалифицированных кандидатов следует нанимать на работу лишь в исключительных случаях. Комитет принял также к сведению вывод Центра равенства о том, что случай заявителя можно приравнять к нарушению принципа равного обращения, поскольку на работу был принят неквалифицированный кандидат, а также рекомендацию данного Центра о том, чтобы директор школы соблюдал антидискриминационное законодательство. Комитет отметил, что категорией для сравнения, принимаемой во внимание государством-участником для установления различия в обращении, являлись другие должности, которые не были выбраны, а не лицо, получившее работу, а также заявление государства-участника о том, что отбор основывался на том обстоятельстве, что отобранное лицо было известно директору школы. Комитет счел, что государство-участник не смогло отрицать свою ответственность, поскольку директор государственной школы, которая, хотя и является отдельным юридическим лицом, отвечает за подбор школьного персонала в рамках обеспечения государственной гражданской службы. Комитет отметил: государство-участник не ответило надлежащим образом на утверждения заявителя в этой связи и не представило убедительных аргументов для обоснования отличительного обращения с заявителем при отклонении ее заявки на получение работы. Учитывая, что в рассматриваемом деле предпочтение было отдано кандидату, который не имел необходимой квалификации (являлся помощником продавца) на должность помощника преподавателя, не может быть объяснено ее профессиональной компетенцией или отсутствием достаточного финансирования, Комитет пришел к выводу, что представленные ему факты свидетельствовали о нарушении права заявителя на труд без различия расы, цвета кожи, национального или этнического происхождения в нарушение обязательства государства-участника обеспечить равноправие в отношении права на труд, как это предусмотрено в статье 5 Конвенции (пункт 7.3 Мнения).
Комитету также надлежало рассмотреть вопрос о том, была ли заявитель в результате решений национальных судов лишена своего права на эффективную защиту и эффективное средство правовой защиты от расовой дискриминации. Комитет отметил, что в период с 2009 по 2013 год заявитель доводила убедительные факты расовой дискриминации до внимания Центра равенства, Министерства образования, науки, научных исследований и спорта Словакии, а также внутренних судов. В этом контексте заявитель просила, чтобы на основании положения о переносе бремени доказывания начальная школа в Р. в качестве ответчика обосновала тот факт, что заявитель не подвергалась дискриминации по признаку ее принадлежности к народности рома. Она, в частности, просила начальную школу представить разумные и убедительные аргументы, объясняющие, почему школа отказалась рассматривать ее заявление на должность преподавателя и отклонила ее заявление о назначении на должность помощника преподавателя, в то время как на появившуюся позднее должность было принято лицо, обладавшее меньшей квалификацией по сравнению с заявителем. Комитет принял к сведению утверждение заявителя о том, что суды неверно оценили факты и доказательства, представленные начальной школой, поскольку ее ситуация не рассматривалась в сравнении с ситуацией соискателя, не принадлежавшего к народности рома, который был выбран на ту должность, на которую она подавала заявку. Комитет также учел утверждение заявителя о том, что в своем решении от 27 ноября 2012 года областной суд обязал ее доказать наличие у школы намерения подвергнуть ее дискриминации, хотя от нее не должны были требовать сделать это в соответствии с положением о переносе бремени доказывания, предусмотренном в Антидискриминационном законе. Комитет принял к сведению утверждение государства-участника о том, что применение антидискриминационного законодательства, и, в частности, положения о распределении бремени доказывания, представляло собой определенную проблему для национальных судов, которым надлежало применять его эффективно; а также о том, что судам следовало применять более тщательный подход к положению о переносе бремени доказывания, в том числе в связи с данным делом. Комитет счел, что требование судов о том, чтобы заявитель доказала дискриминационные намерения, противоречило предусмотренному Конвенцией запрещению поведения, имеющего дискриминационные последствия, в том числе и в отношении процедуры распределения бремени доказывания, установленной законодательством государства-участника. Поскольку государство-участник ввело такую процедуру, то неспособность применить ее должным образом являлась нарушением права заявителя на эффективное средство правовой защиты, включая надлежащую компенсацию и возмещение причиненного вреда. Поэтому Комитет пришел к выводу, что права заявителя в соответствии со статьями 2, 6 Конвенции были нарушены (пункт 7.4 Мнения).
Выводы Комитета: факты свидетельствовали о нарушении государством-участником статьи 2, статьи 5 и 6 Конвенции (пункт 8 Мнения).
Источник публикации: https://espchhelp.ru/koon/blog-koon/5060-04-dekabrya-2015-goda-vyigrano-delo-v-komitete-oon-po-likvidatsii-rasovoj-diskriminatsii .
The case of V.S. v. Slovakia. The opinion of the Committee dated December 4, 2015. Message No. 56/2014.
In 2014, the author was assisted in preparing a complaint. Subsequently, the complaint was communicated to Slovakia.
The Committee concluded that the facts presented to it indicated a violation of the applicant's right to work regardless of race, colour, national or ethnic origin, in violation of the State party's obligation to ensure equality in employment relations, as provided for in article 5 of the Convention on the Elimination of All Forms of Racial Discrimination. The Committee also considered that the courts' requirement that the applicant prove discriminatory intentions was contrary to the prohibition of conduct with discriminatory consequences provided for in the Convention, including with regard to the burden-of-proof procedure established by the State party's legislation. Since the State party had introduced such a procedure, the failure to apply it properly constituted a violation of the applicant's right to an effective remedy, including adequate compensation and reparation for the harm caused. Therefore, in the Committee's view, the applicant's rights under articles 2 and 6 of the Convention were violated.
As follows from the text of the Opinion, the applicant claimed that she was a victim of a violation by Slovakia of certain provisions of the Convention. She pointed out that the State party, through its national courts, had failed to provide her with effective protection and effective remedies against racial discrimination to which she had been subjected in the context of the recruitment procedure by the public primary school in R., and that the State party had not taken all appropriate measures to eliminate racial discrimination in access to employment (paragraph 3.1 of the Opinion).
Information about this case is set out in the Review of Judicial Practice of the Supreme Court of the Russian Federation No. 2 (2016), approved by the Presidium of the Supreme Court of the Russian Federation on July 6, 2016.
Legal positions of the Committee: It is not within the competence of the Committee to assess the interpretation of facts and national legislation by national authorities, except in cases where the decisions taken are clearly arbitrary or otherwise amount to a denial of justice (paragraph 7.4 of the Opinion).
The Committee's assessment of the factual circumstances of the case: The main question before the Committee was whether the State party had fulfilled its obligations to take effective measures in response to the applicant's allegations that she had been discriminated against on the basis of belonging to the Roma people while trying to find employment in a public school, and whether the State party had provided through its national courts and other institutions effectively protect and provide her with effective remedies against alleged racial discrimination, including adequate compensation or compensation for the damage caused (paragraph 7.2 of the Opinion).
The Committee took into account the complainant's claim that she had been subjected to racial discrimination in the context of a recruitment process conducted by a public primary school in the city of R. The Committee took note of the information provided by the State party that the arguments in favor of the alleged discrimination of the complainant had not received a credible justification when examined by the relevant internal administrative and judicial authorities. Although the State party acknowledged that the complainant had suffered damage and was at a disadvantage, it argued that no causal link had been established between the different treatment and the resulting disadvantage. The Committee noted the statement of the Ministry of Education dated February 2, 2010, according to which the lack of sufficient funding was not a valid reason for preferring an applicant with a secondary school education over an applicant with a university degree and that the employer should strive to hire qualified applicants, and unqualified candidates should be hired only in exceptional cases. The Committee also took note of the conclusion of the Equality Center that the applicant's case could be equated to a violation of the principle of equal treatment, since an unqualified candidate was hired, as well as the Center's recommendation that the school principal comply with anti-discrimination legislation. The Committee noted that the comparison category taken into account by the State party in order to establish a difference in treatment was other positions that were not selected, rather than the person who received the job, as well as the State party's statement that the selection was based on the fact that the selected person was known to the principal of the school. The Committee considered that the State party had not been able to deny its responsibility, since the director of a public school, who, although a separate legal entity, was responsible for the selection of school staff as part of the provision of public civil service. The Committee noted that the State party had not adequately responded to the applicant's allegations in this regard and had not provided convincing arguments to justify the applicant's distinctive treatment when rejecting her job application. Considering that in the present case preference was given to a candidate who did not have the necessary qualifications (was a sales assistant) for the position of teaching assistant, could not be explained by her professional competence or lack of sufficient funding, the Committee concluded that the facts presented to it indicated a violation of the applicant's right to work without distinction of race, skin color of national or ethnic origin , in violation of the State party's obligation to ensure equality in respect of the right to work, as provided for in article 5 of the Convention (paragraph 7.3 of the Opinion).
The Committee also had to consider whether, as a result of the decisions of the national courts, the applicant had been deprived of her right to an effective defence and an effective remedy against racial discrimination. The Committee noted that between 2009 and 2013, the applicant brought convincing facts of racial discrimination to the attention of the Equality Center, the Ministry of Education, Science, Scientific Research and Sports of Slovakia, as well as the domestic courts. In this context, the applicant requested that, on the basis of the provision on the transfer of the burden of proof, the primary school in R. As a defendant, she justified the fact that the applicant had not been discriminated against on the basis of her belonging to the Roma people. In particular, she asked the primary school to provide reasonable and convincing arguments explaining why the school refused to consider her application for a teaching position and rejected her application for a teaching assistant position, while a person with lower qualifications than the applicant was accepted for the position that appeared later. The Committee took note of the applicant's claim that the courts had misjudged the facts and evidence presented by the primary school, since her situation had not been considered in comparison with that of a non-Roma applicant who had been selected for the position for which she had applied. The Committee also took into account the applicant's claim that, in its decision of 27 November 2012, the regional court ordered her to prove that the school had an intention to discriminate against her, although she should not have been required to do so in accordance with the provision on shifting the burden of proof provided for in the Anti-Discrimination Law. The Committee took note of the State party's contention that the application of anti-discrimination legislation, and in particular the provision on the distribution of the burden of proof, posed a problem for national courts, which should have applied it effectively; and that the courts should have taken a more careful approach to the provision on the transfer of the burden of proof, including in connection with this case. The Committee considered that the courts' requirement that the applicant prove discriminatory intentions was contrary to the prohibition of conduct with discriminatory consequences provided for in the Convention, including with regard to the burden-of-proof procedure established by the State party's legislation. Since the State party had introduced such a procedure, the failure to apply it properly constituted a violation of the applicant's right to an effective remedy, including adequate compensation and reparation for the harm caused. The Committee therefore concluded that the applicant's rights under articles 2, 6 of the Convention had been violated (paragraph 7.4 of the Opinion).
The Committee's conclusions: the facts indicated a violation by the State party of articles 2, 5 and 6 of the Convention (paragraph 8 of the Opinion).
Source of the publication: https://espchhelp.ru/koon/blog-koon/5061-on-december-04-2015-the-case-was-won-in-the-un-committee-on-the-elimination-of-racial-discrimination .
诉斯洛伐克案。 委员会2015年12月4日的意见。 第56/2014号电文。
2014年,提交人得到了协助准备投诉。 随后,将申诉转达斯洛伐克。
委员会的结论是,提交给它的事实表明,缔约国违反了《消除一切形式种族歧视公约》第5条规定的确保就业关系平等的义务,侵犯了申请人不分种族、肤色、民族或族裔的工作权利。 委员会还认为,法院要求申诉人证明歧视性意图违反了《公约》规定的禁止具有歧视性后果的行为,包括缔约国立法规定的举证责任程序。 由于缔约国采用了这一程序,未能适当适用这一程序构成对申诉人获得有效补救的权利的侵犯,包括对所造成的损害给予充分赔偿和赔偿。 因此,委员会认为,申请人根据《公约》第2条和第6条享有的权利受到侵犯。
从意见案文来看,申请人声称她是斯洛伐克违反《公约》某些条款的受害者。 她指出,缔约国没有通过其国家法院向她提供有效的保护和有效的补救措施,防止她在R.公立小学的招聘程序中受到的种族歧视,而且缔约国没有采取一切适当措施消除就业方面的种族歧视(意见第3.1段)。
关于本案的信息载于俄罗斯联邦最高法院司法实践审查第2号(2016),由俄罗斯联邦最高法院主席团于2016年7月6日批准。
委员会的法律立场:评估国家当局对事实和国家立法的解释不属于委员会的职权范围,除非作出的决定显然是武断的或相当于拒绝司法的情况(意见第7.4段)。
委员会对案件事实情况的评估:委员会面临的主要问题是,缔约国是否履行了采取有效措施的义务,以回应申请人的指控,即她在试图在公立学校找到工作时因罗姆人国籍而受到歧视,以及缔约国是否通过其国家法院和其他机构提供了有效的保护,并为她提供了有效的补救措施,反对指称的种族歧视, 包括对所造成的损害给予充分的赔偿或赔偿(意见第7.2段)。
委员会考虑到申诉人声称她在R市一所公立小学进行的招募过程中受到种族歧视。委员会注意到缔约国提供的资料,即在有关的内部行政和司法当局审查时,支持申诉人被指控歧视的论点没有得到可信的理由。 虽然缔约国承认申诉人遭受了损害并且处于不利地位,但它辩称,在不同的待遇和由此造成的不利地位之间没有确定因果关系。 委员会注意到教育部2010年2月2日的声明,根据该声明,缺乏足够的资金并不是优先选择中学教育的申请人而不是大学学位的申请人的正当理由,雇主应努力雇用合格的申请人,只有在特殊情况下才应雇用不合格的候选人。 委员会还注意到平等中心的结论,即申请人的案件可以等同于违反平等待遇原则,因为雇用了一名不合格的候选人,以及中心的建议,即学校校长遵守反歧视立法。 委员会注意到,缔约国为了确定待遇差异而考虑的比较类别是没有被选中的其他职位,而不是接受这份工作的人,以及缔约国的说法,即被选中的人是学校校长认识的。 委员会认为,缔约国未能否认其责任,因为公立学校的校长虽然是一个单独的法律实体,但负责挑选学校工作人员,作为提供公共公务员制度的一部分。 委员会注意到,缔约国没有充分回应申请人在这方面的指控,也没有提供令人信服的理由来证明申请人在拒绝其工作申请时的特殊待遇是合理的。 考虑到在本案中优先考虑一名没有必要资格(是销售助理)担任教学助理的候选人,不能以她的专业能力或缺乏足够的资金来解释,委员会的结论是,提交给它的事实表明,侵犯了申请人不分种族、民族或族裔肤色的工作权利,违反了缔约国确保工作权利平等的义务, 如《公约》第5条所规定(意见第7.3段)。
委员会还必须考虑,由于国家法院的裁决,申请人是否被剥夺了对种族歧视进行有效辩护和有效补救的权利。 委员会注意到2009年至2013年期间申请人提请平等中心、斯洛伐克教育、科学、科研和体育部以及国内法院注意令人信服的种族歧视事实。 在这方面,申请人要求,根据关于举证责任转移的规定,在R的小学。 作为一名被告,她为申诉人没有因她属于罗姆人而受到歧视这一事实辩护。 特别是,她要求小学提供合理和令人信服的论据,解释为什么学校拒绝考虑她的教学职位申请并拒绝她的教学助理职位申请,而一个资历低于申请人的 委员会注意到申请人声称,法院误判了小学提出的事实和证据,因为她的情况与被选为她所申请的职位的非罗姆人申请人的情况相比,没有得到考虑。 委员会还考虑到申请人的主张即区域法院在其2012年11月27日的决定中命令她证明学校有意歧视她尽管根据《反歧视法》规定的关于转移举证责任的条 委员会注意到缔约国的论点,即反歧视立法的适用,特别是关于举证责任分配的规定,对国家法院构成了一个问题,国家法院本应有效地适用这一规定;法院本应对关于举证责任转移的规定,包括与本案有关的规定,采取更谨慎的做法。 委员会认为,法院要求申诉人证明歧视性意图,违反了《公约》规定的禁止具有歧视性后果的行为,包括缔约国立法规定的举证责任程序。 由于缔约国采用了这一程序,未能适当适用这一程序构成对申诉人获得有效补救的权利的侵犯,包括对所造成的损害给予充分赔偿和赔偿。 因此,委员会得出结论认为,申请人根据《公约》第2条和第6条享有的权利受到侵犯(意见第7.4段)。
委员会的结论:事实表明缔约国违反了《公约》第2、5和6条(意见第8段)。
出版物的来源: https://espchhelp.ru/koon/blog-koon/5062-2015-12-04 .
Prípad V. S. v. Slovensko. Stanovisko výboru zo 4. Decembra 2015. Správa Č. 56/2014.
V roku 2014 bola autorovi poskytnutá pomoc pri príprave sťažnosti. Následne bola sťažnosť oznámená Slovensku.
Výbor dospel k záveru, že skutočnosti, ktoré mu boli predložené, preukázali porušenie práva žiadateľa pracovať bez ohľadu na rasu, farbu pleti, národný alebo etnický pôvod, v rozpore s povinnosťou zmluvného štátu zabezpečiť rovnosť v pracovnoprávnych vzťahoch, ako je stanovené v článku 5 Dohovoru o odstránení všetkých foriem rasovej diskriminácie. Výbor tiež usúdil, že požiadavka súdov, aby žalobca preukázal diskriminačné úmysly, je v rozpore so zákazom správania s diskriminačnými dôsledkami stanoveným v dohovore, a to aj pokiaľ ide o postup dôkazného bremena stanovený právnymi predpismi zmluvného štátu. Keďže zmluvný štát zaviedol takýto postup, jeho riadne neuplatnenie predstavovalo porušenie práva žalobcu na účinný prostriedok nápravy vrátane primeranej náhrady a náhrady spôsobenej škody. Výbor sa preto domnieva, že práva žalobkyne podľa článkov 2 a 6 dohovoru boli porušené.
Ako vyplýva zo znenia stanoviska, žalobkyňa tvrdila, že sa stala obeťou porušenia niektorých ustanovení dohovoru zo strany Slovenska. Poukázala na to, že zmluvný štát jej prostredníctvom svojich vnútroštátnych súdov neposkytol účinnú ochranu a účinné prostriedky nápravy proti rasovej diskriminácii, ktorej bola vystavená v rámci náborového konania verejnej základnej školy v R., a že zmluvný štát neprijal všetky vhodné opatrenia na odstránenie rasovej diskriminácie v prístupe k zamestnaniu (bod 3.1 stanoviska).
Informácie o tomto prípade sú uvedené v preskúmaní súdnej praxe Najvyššieho súdu Ruskej federácie č. 2 (2016), ktoré schválilo Prezídium Najvyššieho súdu Ruskej federácie 6.Júla 2016.
Právne stanoviská Výboru: nie je v kompetencii výboru posudzovať výklad faktov a vnútroštátnych právnych predpisov vnútroštátnymi orgánmi, s výnimkou prípadov, keď sú prijaté rozhodnutia zjavne svojvoľné alebo inak predstavujú odmietnutie spravodlivosti (bod 7.4 stanoviska).
Posúdenie skutkových okolností prípadu výborom: hlavnou otázkou pred Výborom bolo, či zmluvný štát splnil svoje povinnosti prijať účinné opatrenia v reakcii na tvrdenia žalobkyne, že bola diskriminovaná na základe príslušnosti k Rómom pri hľadaní zamestnania vo verejnej škole, a či zmluvný štát prostredníctvom svojich vnútroštátnych súdov a iných inštitúcií účinne chránil a poskytoval jej účinné prostriedky nápravy proti údajnej rasovej diskriminácii., vrátane primeranej náhrady alebo náhrady spôsobenej škody (bod 7.2 stanoviska).
Výbor vzal do úvahy tvrdenie sťažovateľky, že bola vystavená rasovej diskriminácii v rámci náborového procesu verejnej základnej školy v meste R. výbor vzal na vedomie informácie poskytnuté zmluvným štátom, že argumenty v prospech údajnej diskriminácie sťažovateľky neboli pri skúmaní príslušnými vnútornými správnymi a súdnymi orgánmi dôveryhodné. Hoci zmluvný štát uznal, že sťažovateľ utrpel škodu a bol znevýhodnený, tvrdil, že medzi rozdielnym zaobchádzaním a výslednou nevýhodou nebola preukázaná žiadna príčinná súvislosť. Výbor vzal na vedomie vyhlásenie Ministerstva školstva z 2. Februára 2010, podľa ktorého nedostatok dostatočných finančných prostriedkov nebol platným dôvodom na uprednostnenie uchádzača so stredoškolským vzdelaním pred uchádzačom s vysokoškolským vzdelaním a že zamestnávateľ by sa mal usilovať o prijímanie kvalifikovaných uchádzačov a nekvalifikovaní uchádzači by sa mali prijímať iba vo výnimočných prípadoch. Výbor tiež vzal na vedomie záver Centra pre rovnosť, že prípad žiadateľa možno prirovnať k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania, pretože bol prijatý nekvalifikovaný kandidát, ako aj odporúčanie centra, aby riaditeľ školy dodržiaval antidiskriminačné právne predpisy. Výbor konštatoval, že porovnávacou kategóriou, ktorú zmluvný štát zohľadnil pri zisťovaní rozdielneho zaobchádzania, boli iné pozície, ktoré neboli vybrané, a nie osoba, ktorá dostala prácu, ako aj vyhlásenie zmluvného štátu, že výber bol založený na skutočnosti, že vybraná osoba bola známa riaditeľovi školy. Výbor usúdil, že zmluvný štát nemohol odoprieť svoju zodpovednosť, pretože riaditeľ verejnej školy, ktorý, hoci bol samostatným právnym subjektom, bol zodpovedný za výber zamestnancov školy v rámci poskytovania verejnej štátnej služby. Výbor konštatoval, že zmluvný štát primerane nereagoval na tvrdenia žalobkyne v tejto súvislosti a neposkytol presvedčivé argumenty na odôvodnenie rozlišovacieho zaobchádzania so žalobkyňou pri zamietnutí jej žiadosti o zamestnanie. Vzhľadom na to, že v prejednávanej veci sa uprednostnila kandidátka, ktorá nemala potrebnú kvalifikáciu (bola asistentkou predaja) na pozíciu asistentky učiteľa, ktorú nebolo možné vysvetliť jej odbornou spôsobilosťou alebo nedostatkom dostatočných finančných prostriedkov, výbor dospel k záveru, že skutočnosti, ktoré mu boli predložené, naznačujú porušenie práva žalobkyne pracovať bez rozdielu rasy, farby pleti národného alebo etnického pôvodu, v rozpore s povinnosťou zmluvného štátu zabezpečiť rovnosť, pokiaľ ide o právo na prácu, ako je ustanovené v článku 5 Dohovoru (bod 7.3 stanoviska).
Výbor tiež musel zvážiť, či v dôsledku rozhodnutí vnútroštátnych súdov nebola žalobkyňa zbavená práva na účinnú obhajobu a účinný prostriedok nápravy proti rasovej diskriminácii. Výbor konštatoval, že v rokoch 2009 až 2013 žalobkyňa upozornila centrum rovnosti, Ministerstvo školstva, vedy, výskumu a športu SR, ako aj vnútroštátne súdy na presvedčivé skutočnosti rasovej diskriminácie. V tejto súvislosti žiadateľka žiadala, aby na základe ustanovenia o prenesení dôkazného bremena Základná škola v R. Ako žalovaná odôvodnila skutočnosť, že žalobkyňa nebola diskriminovaná na základe jej príslušnosti k Rómom. Požiadala najmä základnú školu, aby poskytla rozumné a presvedčivé argumenty vysvetľujúce, prečo škola odmietla posúdiť jej žiadosť o učiteľské miesto a zamietla jej žiadosť o pozíciu asistenta učiteľa, zatiaľ čo na pozíciu, ktorá sa objavila neskôr, bola prijatá osoba s nižšou kvalifikáciou ako uchádzač. Výbor vzal na vedomie tvrdenie žalobkyne, že súdy nesprávne posúdili skutočnosti a dôkazy predložené základnou školou, pretože jej situácia nebola posudzovaná v porovnaní so situáciou nerómskej žiadateľky, ktorá bola vybraná na miesto, o ktoré sa uchádzala. Výbor zohľadnil aj tvrdenie žalobkyne, že Krajský súd jej vo svojom rozhodnutí z 27.Novembra 2012 nariadil, aby preukázala, že škola má v úmysle ju diskriminovať, aj keď sa od nej nemalo vyžadovať, aby tak urobila v súlade s ustanovením o presunutí dôkazného bremena stanoveným Antidiskriminačným zákonom. Výbor vzal na vedomie tvrdenie zmluvného štátu, že uplatňovanie antidiskriminačných právnych predpisov, a najmä ustanovenia o rozdelení dôkazného bremena, predstavuje problém pre vnútroštátne súdy, ktoré ho mali účinne uplatňovať, a že súdy mali k ustanoveniu o prenose dôkazného bremena pristupovať opatrnejšie, a to aj v súvislosti s týmto prípadom. Výbor usúdil, že požiadavka súdov, aby žalobca preukázal diskriminačné úmysly, je v rozpore so zákazom správania s diskriminačnými dôsledkami stanoveným v dohovore, a to aj pokiaľ ide o postup dôkazného bremena stanovený právnymi predpismi zmluvného štátu. Keďže zmluvný štát zaviedol takýto postup, jeho riadne neuplatnenie predstavovalo porušenie práva žalobcu na účinný prostriedok nápravy vrátane primeranej náhrady a náhrady spôsobenej škody. Výbor preto dospel k záveru, že práva žalobkyne podľa článkov 2 a 6 dohovoru boli porušené (bod 7.4 stanoviska).
Závery výboru: skutočnosti naznačujú, že zmluvný štát porušil články 2, 5 a 6 dohovoru (odsek 8 stanoviska).
Zdroj publikácie: https://espchhelp.ru/koon/blog-koon/5063-d-a-04-decembra-2015-bol-pr-pad-vyhral-vo-v-bore-osn-pre-odstr-nenie-rasovej-diskrimin-cie .